Krivoklát

Obec Krivoklát leží v severnej časti Bielych Karpát. Prechod Krivoklátskou dolinou umožňuje sledovať rôznorodosť bielokarpatskej krajiny. Lesy sa striedajú s lúkami a pasienkami. Spoločníkom im je Krivoklátsky potok, ktorý pramení pod Bielym vrchom. V dôsledku jeho eróznej činnosti vznikla Krivoklátska tiesňava, pôsobivý geologický a geomorfologický útvar, ľudovo zvaný Dračie skaly. Tiesňava je bránou do obce Krivoklát, ktorá má v súčasnosti 260 obyvateľov. Archeologické nálezy tu potvrdzujú osídlenie už v dobe bronzovej. Obec je známa ako nálezisko veľkej bronzovej ružicovej spony z mladšej doby bronzovej, dlhej 37 cm a vážiacej 727 gramov. Okrem piatich veľkých ružíc (podľa nich sa aj nazýva) je ozdobená motívom v podobe vtáčikov, krúžkami a príveskami v tvare vŕbových listov. Spona patrí medzi unikátne nálezy doby bronzovej a používala sa zrejme iba pri mimoriadnych príležitostiach. Zdobila azda telo významného náčelníka v období na rozhraní 11. – 10. storočia pred našim letopočtom. Sponu našiel 29. 4. 1940 žiak ľudovej školy, keď pásol ovce nad obcou. Spod skaly vybral skvostnú, neobyčajne veľkú bronzovú sponu. Obec Krivoklát bola pravdepodobne založená v prvej polovici 15. storočia na zákupnom práve. Od svojho vzniku patrila hradnému panstvu Vršatec. Prvá písomná zmienka uvádza v roku 1439 už obec ako „ possesio Kriwokla“, čo značí, že bola majetkom ako pozemok už spomínaného panstva. Vývoj názvu v ďalších obdobiach: 1470 – Krywoklath, 1475 – Crywoklath, 1773 – Krivoklad, Kriwoklad, 1786 – Kriwoklad, 1808 – Krivoklad, Křiwoklát, Krywoklát, 1863-1882 – Krivoklát, 1888-1902 – Krivoklat, 1907-1913 – Széppatok ( v preklade Krásny Potok, čo nijak nekorešponduje s predchádzajúcimi názvami ). Názov Krivoklát sa ustálil v roku 1920, keď sa ustaľovala prevažná väčšina názvov obcí okresu. V roku 1598 stálo v obci iba 12 domov. V roku 1784 sa ich počet viac ako strojnásobil na počet 41, žilo v nich 293 obyvateľov. Napriek nevýhodnej polohe existoval v Krivokláte už začiatkom 19. storočia mlyn, píla a pálenica, patriace panstvu Vršatec. Koncom 19. storočia ( 1890 ) žilo v obci 332 obyvateľov. V tom čase Krivoklát patril do služnovského okresu Púchov, kde bol preň aj okresný súd. Obvodný notariát, lekár, pošta a četnícka stanica sídlili v Pruskom. Po stránke cirkevnej organizácie prislúchala obec do obvodu rímsko-katolíckeho farského úradu v Pruskom a židovského matričného obvodu v Bolešove a Ilave. Budova školy s vyučovacím jazykom maďarským bola postavená v roku 1902 a mala tri triedy. Ľudia v kraji pod skalami si rozprávajú mnoho povestí a príbehov. Jeden z nich hovorí o drakovi z Krivoklátu: Jedného večera krivoklátski drevorubači oddychovali po práci pri ohni. Jeden šiel nabrať vodu z blízkeho jazierka. V kroví niečo zašuchotalo, ale nevenoval tomu pozornosť. Keď sa pri ohni chceli napiť, zbadali, že voda je kalná. Vybrali sa k jazierku a keď sa v kroví niečo hýbalo, jeden z chlapov zaťal sekerou. Až ráno videli v jazierku zabitého veľkého jaštera. Odvtedy Krivokláťanov volajú „ Draci “. Pri tvorbe obecného erbu ľudia vychádzali z jedinej zachovanej obecnej pečate. Farebné riešenie erbu je nasledovné – v zelenom poli štítu v dolnej časti umiestnený v ležiacej polohe strieborný (biely) lemeš, nad ním zlatý (žltý) snop, za ním strieborné (biele) kosa, kosák, hrable a cep. V tomto prípade je narušená hieraldická zásada neprekrývania kovov (zlato na striebro) pri umiestňovaní náradia poľnohospodárov za snopom. Z folklórneho hľadiska bola obec zaujímavá výrobou hranových a klarinetových píšťal s pierkom. Ľudový odev bol zhotovovaný z bieleho plátna, súkna. Ženský odev pozostával z nariasených spodníc, zo šorca (sukňa spolu so živôtikom), z rukávcov alebo blúzky, z vyšívanej vestičky a potlačenej zástery. Mužský odev tvorili nohavice, košeľa, opasok, vesta, klobúk a kapce. Babičky ešte dodnes neodložili ľudový odev. Z tradičných ľudových zvykov sa zachoval fašiangový mužský tanec ,,pod šable“. Mládenci pri obchôdzke dedinou dostávajú dary v podobe slaniny, vajec a páleného. Večer býva v Kultúrnom dome (predtým v krčme) zábava, o polnoci sa pochováva basa, čo znamená koniec veselosti (veľký pôst) až do Veľkej noci. Na kvetnú nedeľu chodia dievčatá po rodine a spievajú Nové letko. Dostávajú čokoládové vajíčka a sladkosti. ,,Nové letko, nové, kdeže si sa túlalo. U studienky, u vodienky, tam som vodu pilo. Sadilo som Božie drievko, nechcelo mi rásť. Haja – haja - haj, mama (babka, teta, tato) vajce daj." O týždeň neskôr, na Veľkú noc, chodia chlapci po dedine. Hľadajú svoje obete (dievčatá), aby ich mohli zliať do krásy a vyšibať korbáčom pre zdravie. Za to si odnesú vajcia a pálenku (podľa veku). Dožinky sú ďalším ľudovým zvykom. Je to poďakovanie za dobrú úrodu po žatve. Sprievod prechádza dedinou vedený chlapcami, ktorí nesú veľký zo slamy upletený stužkami ozdobený zvon. Sú sprevádzaní slobodnými dievčatami. Za nimi idú na ovenčených vozoch ostatní ľudia v krojoch, ktorí majú cepy, kosy, kosáky, hrable,... . Prídu až k obecnému úradu, kde „najbohatší sedliak“ odovzdá zvon starostovi. Potom sa hoduje a tancuje. Na Vianoce večeriame oblátky s medom, púčiky s makom, kúsok cesnaku, krupičnú kašu, fazuľovú polievku, vianočnú kapustnicu s hubami, zemiakový šalát s rybou. Domácim zvieratám sa po večeri donesie z každého jedla kúsok. Na prvý sviatok vianočný okrem kostola nikam nechodíme, lebo sa hovorí, že ak niekto odíde, môže zabudnúť cestu späť. Dodnes sa varí slivkový lekvár v medených kotloch a počas zimných večerov párajú po domoch perie z husí.